Caitlin sa otočila a uvidela veľké, obézne dievča, ktorá bola o dobrých pätnásť centimetrov vyššia ako ona, ako sa na ňu škaredo mračí.

"Ospravedlňujem sa, nevedela som …"

"Rad začína tamto!" vyštekli iné dievčatá a ukázali palcom za seba.

Caitlin sa pozrela a spoznala, že v rade za nimi je ešte minimálne stovka ďalších. Vyzeralo to aspoň na dvadsať minútové čakanie.

Keď sa vydala pozdĺž radu na jeho koniec, jeden zo študentov v rade strčil do iného a ten priamo pred ňou dopadol tvrdo na zem.

Útočník bol v okamihu na ňom a začal ho biť päsťami do tváre.

Jedáleň vybuchla nadšeným krikom a desiatky ostatných sa okamžite zhromaždili okolo bitky.

"DAJ MU! DAJ MU!"

Caitlin s hrôzou v očiach ustúpila o niekoľko krokov späť.

Konečne pribehli štyria strážnici aby roztrhli dvoch krvou zaliatych bitkárov. Zdalo sa, že s tým nijako zvlášť neponáhľali.

Keď Caitlin dostala svoje jedlo, rozhliadla sa po miestnosti v nádeji, že niekde uvidí Jonaha. Ten ale nebol nikde v dohľade.

Prechádzala chodbičkou okolo stolov, ktoré boli plne obsadené študentmi. Sem tam bolo niekoľko prázdnych miest, ale žiadne z nich nepôsobilo príliš lákavo, pretože boli vždy priamo pri veľkých a hlučných skupinkách priateľov.

Nakoniec sa usadila pri prázdnom stole až úplne na konci jedálne. Na vzdialenom konci toho stola sedel iba jediný človek. Malý, krehký čínsky chlapec v chudobnom oblečení s hlavou neustále sklonenou nad jedlom.

Cítila sa osamelo. Pozrela sa na svoj telefón, aby skontrolovala, čo je nové. Na Facebooku mala pár nových správ od spolužiakov z predchádzajúceho mesta. Boli zvedaví, ako sa jej na novom mieste páči. Nejako sa ale necítila, že by práve na toto chcela odpovedať. Boli zrazu tak vzdialení.

Caitlin stále ešte cítila nevoľnosť z nervozity, ktorú mala vždy prvý deň na novom mieste, a tak skoro nič nezjedla. Namiesto toho sa rozhodla myslieť na niečo iné. Zavrela oči a predstavila si ich nový byt na piatom poschodí špinavého domu bez výťahu, na 132. ulici. Jej nevoľnosť sa tým ale ešte zhoršila. Zhlboka dýchala a snažila sa myslieť na niečo pekné, na čokoľvek pekného, čo vo svojom živote mala.

Jej malý brat. Sam. Štrnásťročný, ktorý sa ale správal, ako by mu bolo dvadsať. Zdalo sa, že si Sam nikdy poriadne neuvedomil, že je mladší a vždy sa správal ako jej starší brat. Všetko to večné sťahovanie, potom čo ich otec opustil a zostali len s matkou, Samovu povahu to len a len zatvrdilo. Tiež ale videla, že sa ho ich situácia dotýka a že začína byť čím ďalej uzavretejší. Keď sa potom začal v škole dostávať do častých bitiek, nebola vlastne ani veľmi prekvapená. Naopak sa bála, že to môže byť časom ešte horšie.

Keď ale prišlo na Caitlin, Sam ju bezmedzne miloval. A ona jeho. Bol jediný človek, ktorý s ňou zostával stále, a na ktorého sa mohla spoľahnúť. Zdalo sa, že v jeho drsnom svete predsa len zostalo jedno mäkké miestečko a to patrilo jej. Urobila by čokoľvek, aby ho ochránila od všetkého zlého.

"Caitlin?"

Nadskočila.

S podnosom v jednej ruke a puzdrom na husle v druhej, pred ňou stál Jonah.

"Nevadí ti, keď sa pridám?"

"Áno … teda nie, " povedala zaskočene.

Idiot, pomyslela si. Prestaň sa správať tak vyľakane.

Jonah po nej strelil tým svojím úsmevom a potom si sadol oproti. Sedel vzpriamene s perfektne rovným chrbtom. Opatrne položil puzdro s husľami vedľa seba. Potom sa usporiadane pustil do jedla. Bolo na ňom niečo zvláštne, niečo, čo nedokázala tak úplne pomenovať. Bol iný než ktokoľvek, koho predtým stretla. Pôsobil, ako by bol z iného storočia. A ani trošičku sa na toto miesto nehodil.

"Ako to ide v tvoj prvý deň?" Spýtal sa.

"Nie tak, ako by som si priala."

"Myslím, že viem, čo myslíš," povedal.

"To sú husle?"

Hlavou kývla smerom k jeho puzdru. Držal si ho neustále blízko pri tele, jednu ruku takmer stále položenú na ňom, akoby sa bál, že by mu ho niekto mohol ukradnúť.

"Vlastne je to viola. Je len o trochu väčšia ako husle, ale má úplne iný zvuk. Oveľa mäkší."

Violu nikdy predtým nevidela a priala si, aby ju vybral z puzdra a ukázal jej, ako vyzerá. Ale on sa k tomu evidentne nechystal a Caitlin nechcela byť dotieravá. Neustále mal na puzdre položenú ruku a chránil ho, akoby to bola nejaká veľmi osobná vec.

"Cvičíš často?"

Jonah pokrčil ramenami. "Pár hodín denne," povedal, ako by sa nechumelilo.

"Pár hodín!? Musíš byť skvelý!

"Znovu len pokrčil plecami. "Myslím, že som OK. Veľa hráčov je lepších ako ja. Ale napriek tomu dúfam, že je to môj lístok preč z tohto miesta."

"Vždy som chcela hrať na piano, " povedala Caitlin.

"A prečo nehráš?"

Už už chcela povedať, nikdy som žiadne nemala, ale potom sa zarazila. Namiesto toho len pokrčila plecami a sklonila zrak k jedlu na stole.

"Nepotrebuješ na to vlastné piano," povedal Jonah.

Začudovane sa na neho pozrela, pretože to bolo ako keby jej čítal myšlienky.

"Máme tu v škole skúšobňu. Zo všetkého zlého, čo tu je, je aspoň táto jedna vec dobrá. Dajú ti tam lekcie zadarmo. Jediné, čo pre to musíš urobiť, je zapísať sa na hodinu.

"Caitlinine oči sa rozšírili. "Vážne?"

"Pred vchodom do hudobnej skúšobne je papier, kde sa môžeš prihlásiť. Pýtaj sa po pani Lennox. A povedz jej, že si moja kamarátka."

Kamarátka. Caitlin sa páčilo ako to slovo znie. Páčilo sa jej, že to povedal.

Široko sa usmiala. Pohľady sa opäť na moment stretli.

Keď sa pozerala do jeho žiarivých, zelených očí, mala pocit, že sa ho musí opýtať na milión ďalších otázok: Máš priateľku? Prečo si tak milý? To sa ti vážne páčim?

Namiesto toho sa ale zahryzla do jazyka a nepovedala nič.

V obave, že ich spoločný čas utečie príliš rýchlo, teraz horúčkovito premýšľala, na čo sa ho ešte opýtať, aby predĺžila ich konverzáciu. Chcela prísť na niečo, čím by sa uistila, že sa spolu zase znovu uvidia nabudúce a že o to obaja stoja. Lenže bola nervózna a nič jej nenapadalo.

Nakoniec sa konečne nadýchla a otvorila ústa, ale presne v ten moment začalo zvoniť.

Miestnosť vybuchla novým ruchom odsúvaných stoličiek a aj Jonah sa postavil a vzal do svojej ruky puzdro s violou.

"Idem neskoro, " povedal a zbieral zo stola podnos.

Potom pozrel na ten jej. "Môžem ho vziať tiež?"

Pozrela sa na stôl a uvedomila si, že na podnos úplne zabudla. Potom pokrútila hlavou.

"OK," odpovedal.

Chvíľu stál a zrazu pôsobil nesmelo. Zdalo sa, že nevie čo povedať.

"No … tak zase nabudúce."

"Uvidíme sa," odpovedala hlúpo takmer šeptom.

*

Keď mala Caitlin svoj prvý deň v novej škole konečne za sebou, čakalo na ňu slnečné marcové popoludnie. Aj keď fúkal pomerne silný vietor, už jej nebola vôbec zima. Aj keď všetci okolo kričali, keď si razili cestu zo školy von, ju už ten hluk nijako neobťažoval. Bola spokojná a cítila sa ľahká ako pierko. Zvyšok vyučovania mala tak rozmazaný, že si nezapamätala meno ani jediného nového učiteľa.

A nemohla prestať myslieť na Jonaha.

Premýšľala či sa v jedálni nesprávala ako idiot. Prišlo jej, že len neustále zakopávala o vlastný jazyk a skoro na nič sa ho vo výsledku nespýtala. Jediné, na čo sa ho dokázala opýtať, bola tá hlúpa viola. Mohla sa predsa spýtať kde býva, odkiaľ pochádza a kam by sa rád dostal na vysokú.

A zo všetkého najviac predsa mala zistiť, či má priateľku. Niekto ako on určite musí s niekým randiť.

Priamo v tom momente prešla okolo Caitlin pekná, krásne oblečená hispánska dievčina. Caitlin si ju prezrela od hlavy až k päte a na sekundu si hovorila, či by to napríklad nemohla byť priamo ona.

Caitlin zahla na 134. ulici a na sekundu zabudla, kam sa má vydať. Zo školy išla domov prvýkrát a na okamih nevedela, kde presne ich nový byt je. Stála na rohu a snažila sa zorientovať sa. Slnko medzitým zakryla rýchlo plynúca oblačnosť a spoločne s vetrom spôsobila, že jej zas začala byť zima.

"Hej, amiga!"

Caitlin sa otočila a uvedomila si, že stojí priamo pred špinavou rohovou vinárňou. Štyria ošumelí chlapíci sedeli na plastikových stoličkách na chodníku a chladné počasie si evidentne nevšímali. Všetci sa na ňu škerili, ako by mala byť ich ďalším sústom na obed.

"Poď sem k nám, zlato!" Zakričal iný.

Caitlin si spomenula.

132. ulice. To je ono.

Rýchlo sa otočila a svižným krokom prešla na druhý chodník. Pritom sa niekoľkokrát opatrne obzrela, aby zistila, či ju tí muži nesledujú. Našťastie zostali tam, kde boli.

Studený vietor ju hrýzol do tváre a zároveň ju poriadne prebudil, rovnako ako drsná realita nového susedstva, do ktorého sa práve prisťahovali. Pri pohľade okolo seba videla opustená autá, steny pomaľované grafitmi, ostnaté drôty na vrcholkoch plotov, mreže v oknách a zrazu sa cítila veľmi opustene. A tiež vystrašene.

Do ich bytu to bolo len cez tri bloky, ale jej to teraz prišlo ako šialená vzdialenosť. Priala si, aby tu s ňou teraz bola nejaká kamarátka – alebo ešte lepšie Jonah – a hovorila si, či tadiaľto naozaj zvládne chodiť sama každý deň. Zas a znova sa nahnevala na svoju matku. Ako ju môže stále sťahovať z jedného miesta na druhé a k tomu väčšinou na také, ktoré od začiatku nenávidi? Kedy sa už toto skončí?

Začula nejaký hluk.

Caitlinino srdce sa rozbúchalo, keď si všimla, že sa naľavo cez ulicu niečo deje. Zrýchlila chôdzu a pokúšala sa klopiť zrak na chodník pred sebou, ale keď sa priblížila, nemohla nepočuť krik a zlomyseľný smiech. Nemohla si pomôcť, aby sa nepozrela, čo sa tam deje.

Štyria veľkí chlapci – možno tak osemnásť alebo devätnásťroční – stáli okolo jediného ďalšieho. Dvaja z nich ho držali za ruky, zatiaľ čo tretí ho udrel do brucha a štvrtý päsťou do tváre. Chlapcovi bolo možno sedemnásť, bol vysoký, chudý a proti presile úplne bezbranný. Okamžite padol k zemi. Dvaja z útočníkov ho potom surovo nakopali do tváre.

Napriek svojmu rozhodnutiu, sa Caitlin zastavila a pozerala na nich. Bola zhrozená. Nikdy predtým takú strašnú scénu nevidela.

Ostatní dvaja teraz tiež pristúpili k svojej obeti. Potom zdvihli nohy v ťažkých topánkach a začali po ňom šliapať.

Caitlin dostala strach, že ho snáď mienia dokopat na smrť.

"NIE!" Zajačala.

Keď znovu kopli, ozvalo sa škaredé chrupnutie.

Ale nebol to zvuk lámajúcej sa kosti – bolo to akoby sa zlomilo niečo dreveného. Zvuk lámaného dreva. Caitlin si všimla, že šliapu po malom hudobnom nástroji. Pozrela sa pozornejšie a zistila, že sa po chodníku váľajú kúsky husliam podobného nástroja.

V hrôze si zakryla oboma rukami ústa.

"Jonah !?"

Bez ďalšieho rozmýšľania Caitlin prebehla ulicou rovno ku skupinke chalanov, ktorí si ju až teraz začali všímať. Keď sa na ňu pozreli, ich zlé úsmevy sa ešte rozšírili. Jeden druhého podpichovali lakťom a niečo si šepkali.

Došla priamo k ich obeti a uvidela, že je to naozaj Jonah. Jeho tvár bola zaliatu krvou, napuchnutá podliatinami a Jonah sám sa zdal byť v bezvedomí.

Jej zlosť bola zrazu oveľa silnejšia ako jej strach. Postavila sa medzi tých štyroch a Jonaha a pozrela sa na nich.

"Nechajte ho na pokoji!" Zajačala.

Jeden z útočníkov, minimálne 190 centimetrov vysoký, svalnatý Habán, sa jej vysmial.

"Alebo čo?" Spýtal sa veľmi hlbokým hlasom.

Caitlinin svet sa náhle obrátil hore nohami a ona si uvedomila, že bola hrubo postrčená niekým zozadu. Než dopadla na chodník, stačila zdvihnúť lakte, ale rovnako pád takmer ani nespomalila. Navyše to šialene bolelo. Kútikom oka zazrela jej letiaci denník, z ktorého vyletovali papiere a padali všade okolo.

Počula drsný smiech. A potom kroky, ktoré sa k nej blížili.

Jej srdce bilo ako o závod a hladina adrenalínu rástla vyššie a vyššie. Podarilo sa jej obrátiť sa a vyškriabať späť na nohy ešte predtým, ako sa k nej dostali. Okamžite sa rozbehla do uličky preč od nich. Bolo jej jasné, že beží o život.

Tesne za chrbtom cítila svojich prenasledovateľov.

V jednej z jej minulých škôl, vtedy si Caitlin zase raz myslela, že tam zostane ešte veľmi dlho, sa zapísala do bežeckého krúžku a po čase zistila, že je v tom dobrá. Vtedy bola vlastne najlepšia z tímu. Nie síce na dlhých tratiach, ale v šprinte na sto metrov na ňu nikto nemal. Dokonca dokázala predbehnúť aj mnohých chlapcov. Teraz sa jej to náramne hodilo.

Bežala ako o život a tí štyria ju nedokázali chytiť.

Dovolila si obzrieť sa po nich a zistila, že zostali ďaleko za ňou. To ju naplnil trochou optimizmu, pretože vedela, že keď sa jej podarí niekoľkokrát správne zahnúť za roh, tak im môže nakoniec utiecť.

Ulička sa vetvila do tvaru T a ona sa mohla rozhodnúť, či sa vydá napravo alebo naľavo. Vedela, že nebude mať možnosť svoje rozhodnutie zmeniť, ak si chce udržať náskok. Musela sa rozhodnúť rýchlo, aj keď nemohla vidieť, čo sa skrýva za každým z rohov. Naslepo si teda vybrala, že zahne vľavo.

Modlila sa, aby to bola správna voľba. No tak. Prosím!

Jej srdce sa skoro zastavilo, keď zatočila doľava a po pár metroch zistila, že ulička je slepá.

Zlý ťah.

Cesta pred ňou končila múrom. Bežala priamo k nej a neustále sa obzerala po nejakej možnosti úniku, ale žiadnu nevidela. Otočila sa, aby čelila útočníkom.

Bez dychu sledovala, ako sa objavili na rohu a mierili k nej. Za ich chrbtom mohla vidieť, že ak by bývala zatočila doprava, už by teraz bola pravdepodobne voľná. No iste. To je jednoducho jej šťastie.

"Tak poďme, ty mrcha," povedal jeden z nich, "teraz si to vychutnáš."

Došlo im, že už nemá kam uniknúť a tak lapajúc po dychu spomalili krok a škeriac sa ku nej približovali.

Caitlin zavrela oči a zhlboka dýchala. V duchu prosila Jonah, aby sa zobudil, kdesi nabral všetku silu sveta a pribehol jej na pomoc. Keď ale oči znovu otvorila, nikde ho samozrejme nevidela. Boli tam iba tí grobiani, ktorí sa neustále približovali.

Myslela na svoju matku, na to ako ju nenávidí za to, že už musela skúšať žiť na toľkých rôznych miestach. Myslela tiež na brata Sama. Myslela na to, aký ju asi čaká život až dnešok skončí.

Myslela na celý svoj doterajší život, ako sa k nej správal a ako jej nikdy nikto nerozumel, a ako nikdy nič poriadne nešlo tak, ako by to bola potrebovala. A potom sa niečo stalo. Zrazu mala všetkých tých nekonečných problémov po krk.

Ja si toto nezaslúžim. Ja si toto nezaslúžim!

A potom to zrazu zacítila.

Bolo to ako vlna niečoho, čo nikdy predtým nepocítila. Ako vlna zúrivosti, ktorá sa rozprúdila v jej žilách a začala takmer variť jej krv. Malo to epicentrum niekde v bruchu a odtiaľ to prúdilo ďalej do celého tela. Zrazu mala pocit, že sa jej chodidlá pevne zakorenili, ako keby sa ona a asfalt pod ňou spojili. Tiež cítila, že ju naplňuje surová sila a usadzuje sa v zápästiach a cez lakte sa ďalej rozlieva až do ramien.

Caitlin zrazu živočíšne zavrčala, čo prekvapilo a zároveň vydesilo i ju samú. Keď sa prvý chlapec priblížil a chytil ju svojou svalnatou rukou za zápästie, sledovala, ako jej ruka sama od sebe reaguje, keď sa okamžite vymanila zo zovretia, chytila naopak útočníkovu ruku a vykrútila ju dozadu do veľmi neprirodzeného uhlu. Chalan ostal šokovaný, v ruke potom škaredo trhlo a ozvalo sa zapraskanie.

Chlapec klesol na kolena a reval od bolestí.

Zvyšní traja vyvalili oči prekvapením.

Ten najväčší sa na ňu okamžite vrhol.

"Ty zkur …"

Než mohol dokončiť, Caitlin vyskočila do vzduchu a oboma nohami zároveň ho kopla do hrude, čím ho poslala o päť metrov späť, kde tvrdo pristál v kovových popolniciach.

Zostal tam ležať a nehýbal sa.

Zvyšní dvaja, doteraz nezranení, sa na seba šokovane pozreli. Teraz vyzerali naozaj vystrašene.

Caitlin postúpila vpred. Cítila nadľudskú silu, ktorá jej prúdila telom, a počula sama seba ako vrčí, keď chytila oboch výrastkov (každý z nich bol dvakrát tak veľký ako ona), zdvihla ich niekoľko centimetrov nad zemou, každého jednou rukou.

Ako tak viseli vo vzduchu a snažili sa vymaniť, Caitlin s nimi najskôr cukla smerom dopredu, a potom neskutočnou silou rovno jedného proti druhému. Obaja sa potom zrútili na zem.

Caitlin stála nad nimi, ťažko dýchala a penila zlosťou.

Ani jeden zo štyroch sa nehýbal.

Ale ona necítila ani najmenšiu úľavu. Naopak, chcela viac. Viac súperov, ktorých by mohla zničiť. Viac tiel, s ktorými by si mohla hádzať.

A tiež chcela ešte niečo ďalšie.

Zrazu videla všetko okolo seba v krištáľovo žiarivej čistote a bola schopná silne zaostriť na ich odhalené krky. Z miesta, kde stála, videla každučký detail na ich pokožke, ba čo viac, videla tepny, ktoré pulzovali pod kožou. Mala ohromnú chuť sa zahryznúť a napiť.

Vôbec nechápala čo sa to s ňou deje. Zatrepala hlavou a potom zakričala tak desivo, že to muselo byť počuť až na hlavnej ulici. V tom výkriku bola zúrivosť, víťazstvo a nenaplnená divokosť.

Bol to výkrik zvieraťa, ktoré chce viac.