„Ách,“ vydýchne, siahne prstami po ďalšiu veľkú porciu a ponúkne ju Saši, ktorá pribehne a bez váhania ju zhltne. Bree sa hystericky smeje a ja pohár zase zavriem a dám ho na kozubovú rímsu, preč z dosahu Saše.

„To je tiež z nášho nového domova?“ pýta sa.

Prikývnem a som rada, že to už teraz považuje za náš nový domov.

„A ešte posledné prekvapenie,“ vravím. „To si ale schovám na večeru.“

Odopnem termosku z opaska a dávam ju vysoko na kozubovú rímsu, aby na ňu nevidela. Vidím, že si môže krk vykrútiť, ale schovala som ju dobre.

„Ver mi,“ hovorím jej. „To bude niečo!“

*

Nechcem, aby nám to doma smrdelo rybacinou, takže sa dnes ešte raz vydám do zimy a pripravím toho lososa vonku. Beriem si nôž a pripravujem sa na prácu. Vlastne neviem, čo robím, ale viem dosť, aby mi bolo jasné, že hlava ani chvost sa nejedia. Takže začnem tým, že ich odrežem.

Potom si hovorím, že plutvy tiež asi jesť nebudeme, takže ich všetky odrežem – a šupiny tiež nie, tak ich očistím, ako len najlepšie viem. Potom si vravím, že sa asi jedáva otvorená, takže zvyšok rozrežem napoly. Vnútri je čosi hutné a ružové, plné malých kostí. Neviem, čo ešte urobiť, takže už asi bude pripravená na varenie.

Skôr než vojdem dnu, musím si umyť ruky. Jednoducho vezmem do dlaní hrsť snehu a očistím si ním ruky. Som zaň vďačná – obvykle musím ísť k najbližšiemu potoku, pretože nemáme žiadnu tečúcu vodu. Vstanem a kým vojdem dnu, na chvíľu sa zastavím a rozhliadam sa po okolí. Najskôr počúvam, ako vždy, či nezačujem nejaké známky hluku alebo nebezpečenstva. Po niekoľkých sekundách si uvedomím, že svet už vari pokojnejší byť nemôže. Konečne sa pomaly začínam uvoľňovať, zhlboka sa nadýchnem a cítim, ako mi na tvár padajú snehové vločky, vnímam, aké je všade dokonalé ticho a uvedomujem si, aká krásna je tu vlastne príroda. Vysoké borovice sú pokryté bielym snehom, ktorý sa neprestajne znáša z purpurového neba a svet sa zdá byť dokonalý ako v rozprávke. Oknami je vidno žiaru kozuba a zvonku naša chata vyzerá ako to najútulnejšie miesto na zemi.

Vraciam sa dovnútra s rybou v ruke, zatváram za sebou dvere a cítim, aké je príjemné sa zvonku vrátiť na miesto o toľko teplejšie, ožiarené mäkkým svetlom, ktoré sa od všetkého odráža. Bree sa o oheň stará vzorne, ako vždy, prikladá drevo ako odborníčka a oheň je teraz ešte jasnejší. Na zemi pri kozube pripravuje riad, ktorý priniesla z kuchyne. Saša neisto sedí vedľa nej a sleduje každý jej pohyb.

Prinesiem rybu k ohňu. Vlastne ani poriadne neviem, ako ju uvariť, takže ju len dám na chvíľu nad oheň, nech sa chvíľu opeká, niekoľko ráz ju obrátim a budem dúfať, že to bude fungovať. Bree mi číta myšlienky: okamžite odbehla do kuchyne a vracia sa s ostrým nožom a dvoma dlhými špízmi. Každý kus ryby napichne na špíz a potom svoju porciu vezme a drží ju nad plameňom. Spravím to isté. Breeine domáce inštinkty boli vždy lepšie než moje a som jej za jej pomoc vďačná. Vždy sme boli dobrý tím.

Obe tam stojíme, hľadíme do ohňa ako prikované a držíme svoje ryby nad ohňom, kým nám neoťažejú ruky. Izbu naplnila vôňa pečenej ryby a po desiatich minútach sa môj žalúdok bolestivo ozve, že je hladný a netrpezlivý. Rozhodla som sa, že moja ryba je už hotová. Koniec koncov, ľudia niekedy jedávajú i surové ryby, takže aké hrozné to môže byť? Zdá sa, že Bree súhlasí, takže každá svoju porciu položíme na svoj tanier a sadneme si na zem vedľa seba chrbtom k pohovke, nohami pri ohni.

„Opatrne,“ varujem ju. „Vnútri je stále veľa kostí.“

Vyberám zo svojej ryby kosti a Bree robí to isté. Keď som ich už vybrala dosť, odkrojím si malý kúsok ružového mäsa, ktoré je ešte horúce a zbieram odvahu.

Chutí to celkom dobre. Chcelo by to trošku soli alebo nejakého korenia, ale aspoň to chutí uvarene a čerstvejšie to už byť nemôže. Úplne cítim, ako mi do tela vstupujú tak potrebné bielkoviny. Bree svoju porciu tiež rýchlo hltá a vidím jej na tvári úľavu. Saša si sadne vedľa nej, civie na ňu a oblizuje sa. Bree vezme veľký kus, opatrne ho vykostí a podáva ho Saši. Saša ho dôkladne rozžuje a prehltne, potom si začne oblizovať čeľuste a zíza ďalej v nádeji, že dostane ešte kúsok.

„Tu, Saša,“ poviem jej.

Pribehne ku mne a ja vezmem kúsok svojej ryby, vykostím ho a podám jej ho. Zhltne ho za niekoľko sekúnd. Než som sa nazdala, moja ryba zmizla ako vždy – a Breeina tiež – a prekvapuje ma, že sa môj žalúdok znova ozýva. Už teraz si prajem, aby som bola chytila viac rýb. I tak to však bola tá najväčšia večera za posledné týždne a snažím sa byť spokojná s tým, čo máme.

Potom si spomeniem na miazgu. Vyskočím, vyberiem termosku zo skrýše a podávam ju Bree.

„Tu máš,“ usmievam sa, „napi sa prvá.“

„Čo je to?“ spýta sa, potom odkrúti vrchnák a privonia si. „Nič necítim.“ „Je to javorový sirup,“ vravím jej. „Je to ako voda s cukrom. Ale lepšie.“

Opatrne si odchlipne, potom sa na mňa pozrie a roztvorí oči od nadšenia. „To je dobrota!“ vykríkne. Dá si niekoľko malých dúškov a podá mi termosku. Nemôžem odolať a sama sa tiež trochu napijem. Cítim ten nával cukru. Nakloním sa a opatrne trochu miazgy nalejem Saši do misky. Všetku miazgu vychlípe a zdá sa, že aj jej chutí.

Ja som ale stále strašne hladná. Stáva sa mi to len málokedy, ale prepadla ma slabá chvíľka: premýšľam o pohári s džemom a hovorím si, prečo nie? Koniec koncov je ich hore v chatke na plošine ešte mnoho – a ak to dnes nestojí za poriadnu oslavu, tak potom kedy?

Zložím z rímsy pohár s džemom, otvorím ho, prstom siahnem dnu a vezmem si veľkú porciu. Dávam si ju na jazyk a nechávam si ju v ústach ako sa len najdlhšie dá, až potom prehltnem. Je to božské. Pohár, ktorý je ešte vždy dopoly plný, podávam Bree. „Tu máš,“ vravím jej, „dojedz to. U nás doma je toho ešte veľa.“

Keď Bree natiahne ruku k poháru, oči jej úplne žiaria. „Si si istá?“ spýta sa. „Nemali by sme si ho nechať?“ Pokrútim hlavou. „Je čas na to, aby sme si trochu dopriali.“

Nemusím ju prehovárať. O niekoľko okamihov je zjedené, až na jednu porciu pre Sašu.

Ležíme tu opreté o pohovku, nohy pri ohni a moje telo sa konečne začína uvoľňovať. Vďaka tej rybe, miazge a džemu konečne začínam cítiť, ako sa mi vracajú sily. Pozriem sa na Bree, ktorá medzitým už podriemkava, na jej kolenách má hlavu Saša a i keď stále vyzerá nezdravo, je to prvýkrát za dlhú dobu, čo vidím u Bree v očiach nádej.

„Mám ťa rada, Brooke,“ povie ticho.

„Aj ja ťa mám rada,“ odpoviem jej.

Keď sa na ňu znova pozriem, už spí.

*

Bree leží na pohovke oproti kozubu, zatiaľ čo ja si teraz sadám do kresla vedľa nej, za posledné mesiace sa z toho stal taký náš zvyk. Každý večer pred spaním sa schúli na pohovke, príliš sa bojí zaspať sama v izbe. Robím jej spoločnosť a čakám, kým nezaspí a potom ju odnesiem do postele. Väčšinu večerov oheň nemáme, ale i napriek tomu tu sedíme.

Bree má vždy nočné mory. Predtým ich nemávala: pamätám si časy, ešte pred vojnou, keď zaspávala úplne ľahko. Vtedy som si ju dokonca doberala a volala som ju „ospalá Bree“, pretože dokázala zaspať v aute, na gauči, pri čítaní v kresle - kdekoľvek. Teraz je to však úplne inak. Dokáže byť hore hodiny a keď spí, nie je to pokojný spánok. Väčšinu nocí ju cez tie tenké steny počujem vzlykať alebo kričať. Kto by sa jej čudoval? Keď vezmem do úvahy tie hrôzy, ktoré videla, je prekvapujúce, že nezošalela. Sú noci, keď ani ja nedokážem spať.

Jedna vec pomáha: keď jej čítam. Keď sme utekali, mala Bree toľko duchaprítomnosti, aby si so sebou vzala svoju obľúbenú knihu. O strome, ktorý dával. Čítam jej tú knihu každú noc. Už ju viem naspamäť a keď som unavená, zavriem oči a len ju prednášam. Našťastie je krátka.

Ako sa čím viac opieram do kresla, už trochu ospalá, beriem do ruky jej opotrebovaný obal a začínam čítať.

Saša, ktorá leží na pohovke vedľa Bree, nastraží uši a niekedy sa sama seba spytujem, či tiež nepočúva. „Bola raz jedna jabloň a tá milovala malého chlapca. Každý deň chodieval chlapec za jabloňou, zbieral jej listy a plietol z nich venčeky a hral sa na lesného kráľa.“

Pozriem sa na pohovku na Bree a vidím, že už spí. Uľavilo sa mi. Možno to bolo tým ohňom alebo možno tým jedlom. Spánok teraz potrebuje, aby sa zotavila. Zložím si šál pohodlne obtočený okolo krku a opatrne ho rozprestriem na jej hrudi. Jej malé telíčko sa konečne prestalo triasť.

Pridám do ohňa ešte jedno posledné poleno, sadnem si do kresla a hľadím do plameňov. Dívam sa, ako pomaly dohára a priala by som si, aby som bola priniesla viac polien. Aj tak je to jedno. Takto to bude bezpečnejšie.

Ako sa pomaly ukladám, zapraská jedno z polien a ja sa cítim uvoľnenejšia než kedykoľvek za posledných niekoľko rokov. Keď Bree zaspí, niekedy si vezmem svoju vlastnú knihu a čítam si. Vidím ju ležať na zemi: Pán múch. Je to jediná kniha, ktorá mi zostala a je už taká opotrebovaná, že vyzerá, ako keby mala už sto rokov. Je to zvláštne, mať na svete len jednu knihu. Uvedomujem si, koľko som toho považovala za samozrejmé a cnie sa mi za časmi, keď existovali knižnice.

Dnes večer si s chuťou trochu prečítam. Moja myseľ pracuje ostošesť, je plná myšlienok na zajtrajšok, na náš nový život vysoko v horách. Stále si v hlave premietam všetky veci, ktoré tam odtiaľto budem musieť odnosiť a ako to vlastne urobím. Sú tu základné veci – naše príbory, zápalky, zvyšky našej zásoby sviečok, prikrývky a matrace. Čo sa oblečenia týka, ani jedna z nás toho veľa nemá a okrem knižiek vlastne nič nemáme. Táto chata bola strohá už keď sme prišli, takže ani nemáme nič, čo by sme si odtiaľto mohli vziať na pamiatku. Rada by som preniesla i pohovku a kreslo, ale na to budem potrebovať pomoc Bree a to bude musieť počkať, kým sa dostatočne nezotaví. Musíme to urobiť v niekoľkých fázach, základné veci ako prvé a nábytok až nakoniec. To nevadí, hlavne aby sme tam hore boli v bezpečí. O to ide zo všetkého najviac.

Začínam premýšľať o všelijakých spôsoboch, ako našu malú chatku ešte viac zabezpečiť. Určite budem musieť vymyslieť, ako spraviť okenice, aby som ich v prípade potreby mohla zavrieť.

Dívam sa okolo seba a hľadám v chate čokoľvek, čo by som mohla použiť. Aby okenice mohli fungovať, budem potrebovať niečo ako pánty a premýšľam o pántoch na dverách do obývačky. Možno sa mi ich podarí nejako uvoľniť. A keď sme už pri tom, možno si vezmem i tie drevené dvere a rozrežem ich na kusy.

Čím viac sa vôkol seba rozhliadam, tým viac si uvedomujem, koľko toho môžeme použiť. Spomínam si, že otec nechal v garáži debnu s náradím, videla som tam pílku, kladivo a dokonca škatuľu klincov. Je to jedna z najcennejších vecí, čo máme a nesmiem ju zabudnúť vziať ako prvú.

A samozrejme motorka. Na tú myslím neustále: kedy ju prepraviť a ako. Neznesiem pomyslenie, že ju necháme dole, to v žiadnom prípade. Takže ju zoberiem so sebou pri našej prvej ceste. Nemôžem riskovať to, že by som ju naštartovala a upozornila na nás celé okolie – navyše je ten svah príliš prudký na to, aby sa na nej dal zvládnuť. Budem ju musieť odtlačiť ručne. Už teraz sa pripravujem na to, aké vyčerpávajúce to asi bude, hlavne potom v snehu. Nevidím ale inú možnosť. Keby Bree nebola chorá, pomohla by mi, ale v jej terajšom stave neponesie vôbec nič – možno ju budem musieť i niesť. Uvedomujem si, že budeme musieť počkať na zajtrajší večer a presťahovať sa pod rúškom tmy. Možno som len paranoidná – šanca, že by nás niekto sledoval, je mizivá, ale opatrnosti nie je nikdy nazvyš. Hlavne preto, že viem, že tu nie je nikto iný, kto prežil. Tým som si istá.

Rozpamätávam sa na prvý deň, keď sme sem prišli. Obe sme boli úplne vydesené, opustené a vyčerpané. Ten prvý večer sme obe šli spať hladné a ja som sa spytovala, ako to tu vlastne chceme prežiť. Bola chyba opustiť Manhattan, našu matku a nechať za sebou všetko, čo sme poznali?

A potom to prvé ráno som sa prebudila, otvorila dvere a na moje zdesenie som pred vchodom našla mŕtvolu jeleňa. Najskôr som sa strašne zľakla. Myslela som si, že je to vyhrážka, varovanie, aby sme odtiaľto odišli, že tu nie sme vítané. Po prvotnom zhrození som si ale uvedomila, že je to úplne inak: bol to vlastne dar. Niekto, niekto iný, kto prežil, nás musel sledovať. Musel vidieť, ako zúfalo sme vyzerali a vo svojej najvyššej šľachetnosti sa rozhodol darovať nám svoj úlovok, naše prvé jedlo, dosť mäsa na niekoľko týždňov. Nedokážem si predstaviť, aký cenný pre neho ten jeleň musel byť.

Spomínam si, že som šla von, dívala sa všade navôkol, hore i dole, nazerala do všetkých stromov a čakala, že odniekiaľ vyskočí nejaký človek a zamáva mi. Ale nikoho som nenašla. Videla som len stromy a i keď som čakala niekoľko minút, počula som len ticho. Vedela som ale, proste som vedela, že ma niekto sleduje. Vedela som, že tu hore boli ešte iní ľudia a snažili sa prežiť rovnako ako my.

Od tej doby som bola tak trochu hrdá na to, že patríme medzi tichú skupinu odlúčených ľudí, ktorí prežívajú v týchto horách, starajú sa o seba, nekomunikujú spolu zo strachu, že ich niekto uvidí, že sa stanú terčom pre otrokárov. Predpokladám, že práve tak dokázali ostatní prežiť rovnako dlho: nič neponechali na náhodu. Najskôr som to nechápala. Dnes si to cením. A od tej doby, i keď som nikoho nevidela, nikdy som sa necítila sama.

Tiež ma to prinútilo mať sa viac na pozore. Tí, ktorí prežili, ak sú stále nažive, určite budú tiež takí hladní a zúfalí ako my. Zvlášť v zimných mesiacoch. Ktovie, či hladovanie alebo starosť o svoju rodinu nemohlo niekoho z nich donútiť k tomu, aby prekročil hranicu zúfalstva a jeho blahosklonný postoj nenahradil číry inštinkt, ktorý velí: prežiť. Viem, že predstava toho, ako Bree, Saša a ja hladujeme, ma občas priviedla na veľmi zúfalé myšlienky. Takže nič neponechám na náhodu. Presťahujeme sa v noci.

Aj tak je to najlepšie riešenie. Ráno musím vyliezť hore, najskôr to tam poriadne preskúmať a ešte raz sa uistiť, že nikto nebol vonku ani vnútri. Tiež musím zájsť na to miesto, kde som videla toho jeleňa a počkať na neho. Viem, že strieľam od boku, ale ak by sa mi podarilo znovu ho nájsť a zabiť ho, budeme z neho môcť žiť celé týždne. Toho prvého jeleňa, ktorého sme pred rokmi dostali, som zbytočne premrhala, pretože som nevedela, ako ho stiahnuť z kože, naporciovať ani uchovať na dlhší čas. Úplne som to zbabrala a dokázala z neho vydolovať len jedno jedlo, než sa celá mŕtvola pokazila. Bolo to strašné mrhanie jedlom a zapovedala som sa, že už to nikdy nedopustím. Tento raz však nájdem spôsob, ako ho zachovať, hlavne vďaka snehu.

Siahnem do vrecka a vyberiem z neho vreckový nôž, ktorý mi otec dal, skôr než odišiel. Hladím rukoväť s jeho vyrezávanými iniciálkami a ozdobným logom námornej pechoty, ako to robím už od prvého dňa, čo sme sem dorazili. Hovorím si, že je stále nažive. I po tých rokoch, hoci šanca znovu ho vidieť je úplne mizivá, sa tej predstavy nemôžem vzdať. Priala by som si, aby otec nikdy neodišiel a nikdy sa dobrovoľne do tej vojny nehlásil. Hlavne to bola úplne hlúpa vojna. Nikdy som poriadne nepochopila, ako to všetko začalo a neviem to ani teraz. Otec mi to niekoľko ráz vysvetlil, ale ja som to aj tak nepochopila. Možno som na to bolo primladá. Možno som nebola dosť stará na to, aby som porozumela, aké nezmyselné sú veci, ktoré si dospelí navzájom dokážu robiť.

Otec mi to vysvetľoval tak, že to je druhá americká občianska vojna – tento raz však nie medzi Severom a Juhom, ale medzi politickými stranami. Medzi Republikánmi a Demokratmi. Hovoril, že sa k tomu schyľovalo už dlho. Hovoril, že posledných sto rokov sa Amerika stala krajinou dvoch národov: tých úplne napravo a tých úplne naľavo. Postupom času sa ich postoje natoľko utužili, že sme sa stali národom dvoch protichodných ideológií.

Otec hovoril, že tí naľavo, Demokrati, chceli krajinu, ktorú by riadil čím ďalej mohutnejší štát, aby sa dane zvýšili na 70 % a aby sa štát mohol pliesť do každej oblasti našich životov. Hovoril, že ľudia napravo, Republikáni, chceli čím ďalej menšiu vládu, úplne zakázať dane a nepliesť sa ľuďom vôbec do ničoho, aby sa každý staral o seba. Hovoril, že postupom času tieto odlišné ideológie namiesto toho, aby sa snažili nájsť spoločnú reč, sa čím ďalej, tým viac vzďaľovali, prechádzali do stále väčších extrémov – až napokon dospeli do okamihu, keď sa nezhodli už vôbec v ničom.

Situáciu ešte zhoršoval fakt, že sa Amerika stala tak preľudnená, že žiadny z politikov nedokázal zaujať celú krajinu a politici začali zisťovať, že len čoraz extrémnejšie pozície im dokázali zaistiť pozornosť celoštátnych médií, a tým pádom i uspokojiť ich osobné ambície.